Prírodné pomery

FYTOGEOGRAFICKÁ CHARAKTERISTIKA

Mierne svahy a nízke nadmorské výšky väčšiny územia dovolili už v minulosti premeniť dostupné časti na poľnohospodárske kultúry. 

Nízko položené a široké alúviá a údolia riek s výraznými krajinnými prvkami, ktoré tvoria porasty vŕby bielej (Salix alba) a krehkej (Salix fragilis), jelše lepkavej (Alnus glutinosa) a sivej (Alnus incana), čremchy obyčajnej (Padus avium), javora poľného (Acer campestre), svíbu južného (Cornus australis), kaliny obyčajnej (Viburnum opulus), bršlenu európskeho (Euonymus europaeus), hrabu obyčajného (Carpinus betulus) a iných druhov, umožnili prenikanie teplomilnej vegetácie do najsevernejších častí obce. 

Charakteristickým druhom povodia Výravy a Laborca je veronika nitkovitá (Veronica filiformis), ktorá sa masovo rozšírila na vlhších lúčnych stanovištiach alúvií, do dedinských záhrad, trávnikov, priekop a pod. 

Lesné spoločenstvá (obrázok 3) sú v južnej časti zastúpené porastami dubohrabín a hrabín. Na svahoch sú vyvinuté porasty hrabových javorín, na väčšine územia však prevládajú porasty bučín. V severnej časti sú významné jedľové bučiny.

V lesoch Laboreckej vrchoviny boli zistené niektoré veľmi pozoruhodné lokality druhov, ktoré práve flóre dávajú svoju osobitosť. V prvom rade je to ostrica hrebienkatá (Carex strigosa), ďalej sú to: ruža ovisnutá (Rosa pendulina), jarmanka väčšia (Astrantia major), srnovník purpurový (Prenanthes purpurea), cesnak medvedí (Allium ursinum), krtičník Skopoliho (Scrophularia scopolii), kýchavica biela (Veratrum album), kokorík praslenatý (Polygonatum verticillatum), chrastavec lesný (Knautia dipsacifolia), starček hájny (Senecio nemorensis), ostrica lesná (Carex sylvatica), papradka samičia (Athyrium filix-femina), papraď samčia (Dryopteris filix-mas), zubačka žliazkatá (Dentaria glandulosa) a i. 

Z východokarpatských druhov sem len ojedinele zasahujú perovník pštrosí (Matteuccia struthiopteris) a ostrica lišacia (Carex vulpina). Na niekoľkých miestach vo východnej časti katastra sú významné náleziská všivca lesného (Pedicularis sylvatica). Z chránených rastlín na území rastie len niekoľko druhov.

ZOOGEOGRAFICKÁ CHARAKTERISTIKA

Pretože územie leží na rozhraní východných a západných Karpát, aj fauna obsahuje tak prvky fauny západokarpatskej, ako aj východokarpatskej. Kým kultúrna step podlieha podstatnejšie antropickým vplyvom vyvolávajúcim zmeny biotopov a ich zoocenóz, Horská oblasť ostáva dodnes pomerne málo narušená. 

V horskej časti katastra charakterizujú územie viaceré karpatské živočíchy, ako sú, mlok veľký (Triturus cristatus), salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra), jašterica živorodá (Zootoca vivipara), sova dlhochvostá (Strix uralensis), kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum), pôtik kapcavý (Aegolius funereus), ďubník trojprstý (Picoide tridaetylim). 

Zo vzácnych druhov dravcov sa vo veľkom počte vyskytuje orol krikľavý (Aquila pomarina), včelár obyčajný (Pernis apivorus), haja tmavá (Milvus migrans), ktoré tu žijú spolu s krkavcom čiernym (Corvus corax), orešnicou perlavou (Nucifraga caryocataces), jariabkom hôrnym (Tetraates bonasia) a ďalšími. Pôvodnosť a zachovalosť typických karpatských spoločenstiev dokresľujú nakoniec i niektoré druhy väčších cicavcov – vlka obyčajného (Canis lupus),  mačky divej (Felis silvestris), jazveca obyčajného (Meles meles), kuny lesnej (Martes martes) a kuny skalnej (Martes foina), ktoré v spoločenstve s jeleňom karpatským (Cervus elaphus), srncom hôrnym (Capreolus capreolus) a sviňou divou (Sus scrofa) sú ukážkou typických autochtónnych spoločenstiev, ktoré sa tu ešte zachovali. Z vodného a brodivého vtáctva stojí za pozornosť pomerne početná populácia bociana bieleho (Ciconia ciconia). Na území sa nachádza aj hniezdište bociana čierneho (Ciconia nigra). Územie je zaujímavé aj pre entomológov s výskytom mnohých vzácnych druhov chrobákov, motýľov a ostatného hmyzu.

Ďalej sa na území vyskytujú neurčené jedince rodu Niphargus zozbierané v studni v obci Jabloň.

Klimatické a hydrologické pomery

Klimatické pomery sledovaného územia závisia od mnohých činiteľov – slnečnej radiácie, členitosti územia, nadmorskej výšky, reliéfu a cirkulácie ovzdušia. Intenzita slnečného žiarenia je ovplyvňovaná zemepisnou šírkou, nadmorskou výškou územia a oblačnosťou. Z hľadiska atmosférickej cirkulácie prevláda prúdenie prinášajúce oceánske vzduchové hmoty na Slovensko, ktoré zmierňuje klímu (Labun – Šalamon, 2012). Podľa Lukniša (*1962) sa obec Jabloň nachádza v teplej klimatickej oblasti. Je charakteristická tým, že počet letných dní v roku tu presahuje 50. Letné dni sú dni, kedy maximálna teplota vzduchu je 25°C alebo viac. Presnejšie ide o okrsok T7 – teplý, mierne vlhký s chladnou zimou, kde priemerné januárové teploty nadobúdajú hodnoty – 3°C. Priemerné júlové teploty sú 18 – 19 °C a ročné 8 – 9 °C. Ide o oblasť s nadbytkom 14 zrážok v priemere 600 – 700mm a snehová pokrývka tu pretrváva 60 – 80 dní (Miklós a kol., 2002).

Hlavným tokom je pre toto územie ľavostranný prítok vodného toku Laborec vodný tok Výrava. Územím obce preteká v dĺžke 3,25km (celková dĺžka je 26,5km) a veľkosť jej povodia na tomto úseku je 115,2km2 . Pramení severne od obce Výrava na východnom svahu Magury v blízkosti poľskej štátnej hranice v Laboreckej vrchovine. Jej prameň leží v nadmorskej výške približne 600m.n.m. Vodný tok Výrava pri svojom priebehu od prameňa do obce Jabloň priberá z pravej strany prítoky Malá Výrava a Volovský potok. Ľavostrannými prítokmi sú Svetlička, Oľšavka a Jabloňov (Labun – Šalamon, 2010). Posledným ľavostranným prítokom vodného toku Výrava je vodný tok Lipová (Obr. 2), ktorý prebieha juhovýchodnou časťou obce Jabloň. Má šesť prítokov a celková dĺžka tohto toku s prítokmi je 5,6km (Viszlai, 2012). Vodný tok Výrava ďalej prechádza popri osade Roveň, ktorá je súčasťou obce Jabloň a v nadmorskej výške 185m sa vlieva do vodného toku Laborec ako jeho ľavostranný prítok. Vodný tok Laborec prechádza územím v dĺžke 500m (Marcinko, 2012). Tieto rieky majú typ dažďovo – snehového odtoku, takže najvyššiu vodnatosť dosahujú v marci pri topení snehu. Najnižší priemerný mesačný prietok týchto riek býva v septembri na konci leta, keďže za anticyklonálneho počasia bývajú zriedkavé zrážky a relatívne vysoký výpar (Dubcová a kol., 2015). 2.1.3.2 Podpovrchové vody Výskyt, množstvo, chemické a fyzikálne vlastnosti podpovrchových vôd závisia od geologického zloženia, reliéfu územia a od doplňovania vodou zo zrážok a riek. Horniny ovplyvňujú podzemné vody predovšetkým svojou priepustnosťou, akumulačnou schopnosťou, uložením jednotlivých vrstiev, výskytom tektonických porúch a puklín. Na tomto flyšovom území nemajú podzemné vody dobré podmienky, pretože vrstvy priepustných pieskovcov sú od seba izolované nepriepustnými vrstvami ílovcov. Takže priepustnosť tohto územia pre podzemnú vodu je len v oblasti puklín (Dubcová a kol., 2015). 15 Prúdenie a akumulácia podzemnej vody má najlepšie podmienky v puklinách lokalizovaných v zóne zvetrávania a rozvoľnenia. Táto zóna je plytká a zväčša dosahuje hĺbku 20 až 40 metrov. So zväčšujúcou sa hĺbkou sa priepustnosť puklín zmenšuje. Preto obeh podzemných vôd v týchto horninách je spravidla plytký a relatívne rýchly. Podzemná voda tu môže prestupovať skryte do údolných náplavov alebo vodných tokov. V opačnom prípade vystupuje na povrch v záveroch dolín vo forme prameňov. Prúdenie podzemnej vody prebieha v malej hĺbke a smer prúdenia zväčša kopíruje sklon terénu. Hlavným zdrojom podzemných vôd sú zrážky, pričom najintenzívnejšie doplňovanie prebieha na jar pri topení snehu. Výdatnosť prameňov je relatívne nízka a neprevyšuje 0,5l/s. Pramene s väčšou výdatnosťou (1,0 až 2,0 l/s a viac) sú sústredené v oblasti poruchových zón tektonických línii. Avšak časti tektonických línií sú vyplnené nepriepustnými ílovcami, ktoré zamedzujú prestupu podzemnej vody medzi blokmi. Iné časti tektonických línií vyplnené hrubším materiálom, kde absentuje nepriepustná ílovitá výplň puklín, umožňujú pohyb podzemnej vody. Takéto línie sú preferovanou cestou prúdenia podzemnej vody v skalnatom horninovom prostredí. Drénujú okolité zvodnené prostredie a môžu sústredene odvádzať podzemnú vodu v smere zlomovej línie aj iným smerom ako sklon terénu alebo zvodnených vrstiev (Ostrolucký, 2012).